Z dejín bridžu

Bridž patrí medzi najmladšie kartové hry. Históriu bridžu môžeme, prakticky, spojiť s 20. storočím, pričom mnohé iné kartové hry existujú už stáročia. Prvá zmienka o kartách pochádza z roku 969 z kroniky čínskeho cisára Mu Tsung-a. Podľa niektorých autorov aj bridž pochádza z Číny. Podľa týchto autorov, bridž sa dostal do Európy pomocou námorníkov, ktorí túto hru hrávali po krčmách, ako hazardnú hru.

Pravdepodobnejšia je však verzia, že bridž vznikol zdokonalením whistu. Whist sa bežne hrával v mnohých krajinách už v 17. storočí, pričom prvá zmienka o whiste pochádza zo začiatku 16. storočia. Presné miesto vytvorenia prvých pravidiel whistu nie je možné jednoznačne určiť. Niektoré zdroje uvádzajú Indiu, iné Egypt alebo Rusko. Najpravdepodobnejšia je verzia, že pochádza z Ruska a do Europy sa dostal cez Konstantinopol (Istanbul) a Káhiru. V 18. a 19. storočí bol whist už najobľúbenejšou hrou v anglických kluboch. Keď v roku 1742 Edmond Hoyle vydal niekoľkostranovú brožúrku o whiste, pod názvom „Short Treatise“ (Krátke pojednanie), stala sa bestsellerom. Pravidlá whistu sa stále zdokonalovali, so zámerom, vylúčiť alebo aspoň znížiť vplyv náhody na výsledok partie. V snahe úplne obmedziť náhodu, zohrali tú istú partiu pri viacerých stoloch a porovnali výsledky rôznych hráčov navzájom. Takto vznikol „duplicate whist“, akýsi turnajový whist a predchodca dnešných bridžových turnajov. Prvý takýto turnaj bol usporiadaný v Londíne v roku 1857.

Whist bol v 19. storočí kráľom medzi kartovými hrami nielen vo Veľkej Británii, ale aj v kontinentálnych štátoch Európy. V Rusku sa hrával tzv. jerolaš-whist, nazývaný tiež birič. Súčasťou ruského whistu bola licitácia, ktorá robila hru ešte zaujímavejšou a v princípe pripomínala dnešnú bridžovú hru. V roku 1886 vyšla v Londíne knižočka pod názvom „Biritch, or Russian Whist“ (Birič, čiže ruský whist), ktorá spopularizovala ruskú verziu whistu v Anglicku (je uložená v British Museum v Londíne). Mnohí autori uvádzajú, že aj dnešný názov bridžu vznikol anglickým skomolením ruského názvu. Na druhej strane, anglický výraz „bridge“ (most) dobre vystihuje podstatu hry. Bridžová hra je založená jednak na „fungujúcom duševnom moste“ medzi dvoma partnermi, jednak niektoré kľúčové karty v ruke jedného z partnerov, pri zodpovedajúcich kartách v ruke druhého z partnerov, predstavujú „most“, umožňujúci „vstup“ z jednej ruky do druhej.

Koncom 19. storočia musí whist uvoľniť priestor modernejšej a zaujímavejšej hre – bridžu. Podobne, ako pri whiste, aj v tomto prípade zohrávajú anglické kluby rozhodujúcu úlohu. V roku 1895 sa zišli zástupcovia Portland Clubu a Turf Clubu, aby vypracovali prvé pravidlá bridžu. Tieto pravidlá sa časom menili a vylepšovali, kým došlo k dnešným pravidlám, ktoré sú obsiahnuté asi v 100-stránkovej brožúre. Aj v súčasnosti sa pracuje na zdokonaľovaní bridžových pravidiel, ale teraz sú do tohto procesu zapojení odborníci aj obyčajní členovia takmer všetkých národných bridžových organizácií.

V 20. storočí zohrávajú obrovskú úlohu pri vytvorení dnešnej podoby bridžu hráči zo Spojených štátov. Americký multimilionár Harold S. Vanderbilt, trojnásobný víťaz America´s Cup (celoamerických súťaží), zmodernizoval pravidlá hodnotenia výsledkov v roku 1925. Avšak najväčší vplyv na rozvoj a rozšírenie moderného bridžu mal Američan Ely Culbertson. E. Culbertson sa narodil 22. júla 1891, ako 4. dieťa amerického naftárskeho inžiniera. Svoju mladosť strávil v Rumunsku a v Rusku, kde jeho otec pracoval. Vo svojich 16 rokoch sa v Rusku zapojil do revolučného hnutia a bol odsúdený na trest smrti. Zachránila ho americká štátna príslušnosť a skončilo sa to vyhostením z Ruska. Potom ho otec poslal študovať na Yaleskú univerzitu. Avšak konzervatívne prostredie univerzity bolo pre neho neznesiteľné. Odišiel pracovať do Mexika, Španielska a Francúzska. Do USA sa vrátil až v roku 1921. V tú dobu sa začal zaujímať o bridž. Na radu svojej manželky, Josephine, začal v októbri 1929 vydávať prvý bridžový časopis, The Bridge World, do ktorého investoval všetky svoje úspory. Popularizoval v ňom svoju bridžovú teóriu, založenú na vedeckom, matematickom princípe. Založil združenie amerických bridžových učiteľov, ktoré, za pomerne krátku dobu, malo až 6000 členov. Najväčšou jeho zásluhou je však spopularizovanie bridžu. Až do tejto doby bol bridž rozšírený najmä medzi majetnejšími ľudmi. Hralo sa ešte stále o peniaze a nie každý si mohol dovoliť vsadiť veľké sumy peňazí, aby mohol hrať s najlepšími. A pre rodinné bridžové posedenie neboli prakticky založení Američania ochotní venovať čas štúdiu zložitej teórie a platiť za dlhé bridžové kurzy. Bolo treba zbaviť bridž finančného bremena. Tak začal Culbertson propagovať súťažný bridž. V turnajoch, za formálny vklad 50 centov až 1 dolár, mal každý možnosť porovnať svoj výkon s ostatnými – bez vplyvu náhody a bez nárokov na peňaženku. Culbertson zaviedol aj hodotenie výsledkov v turnajoch klasifikačnými a majstrovskými bodmi a tým mal športový bridž cestu otvorenú. V roku 1931 vydal učebnicu bridžu s názvom The Blue Book (kniha mala skutočne modrý obal), v ktorej vysvetlil svoju teóriu hodnotenia listov a mnohé techniky, ktoré objavil on sám. Táto kniha sa stala najväčším bestsellerom roka a bola preložená do mnohých jazykov. V časoch Svetovej hospodárskej krízy a nástupu fašizmu sa Culbertson vrátil k politike. Jeho zásluhy na vytvorení súťažného bridžu a jeho rozšírení sú však nezmazateľné.

Ani odchod Culbertsona nespôsobil úpadok turnajového bridžu v USA. Vyrástli mnohí hráči, ktorí bridžové techniky ďalej zdokonalili a spopularizovali. Krátko potom, čo Culbertson opustil bridžovú scénu, objavil sa jeho nástupca. Bol ním právnik z Philadelphie, Charles H. Goren. Goren zistil, že Culbertsonová vedecká teória je pre mnohých hráčov obtiažná. Prispôsobil ju tak, aby sa stala pochopiteľnou aj pre priemerného hráča. Jeho knihy sa stali populárnymi a vytlačili Culbertsonové knihy z trhu. Na trh prišiel aj jednoduchý prístroj pre tréning jedného hráča, nazvaný Autobridge a Goren napísal množstvo príkladov pre tento prístroj. Jeho články boli uverejňované v mnohých časopisoch, včítane najpopulárnejšieho športového časopisu USA – Sports Illustrated.

Charles Goren bol bridžovým podnikateľom. Napísal viacero kníh, vydával časopis, organizoval bridžové výlety ap. Ale nielen podnikal. Svojimi výsledkami na bridžových turnajoch dokazoval, že si skutočne zaslúži prezývku „Mr. Bridge“, ktorú mu dali jeho fanúšikovia. Goren vypracoval a knižne vydal jednoduchý prírodzený licitačný systém, ktorý bol pomenovaný po ňom. Jeho licitačný systém je možné používať úspešne aj v dnešnej dobe a mnohí ho aj používajú, najmä v Amerike. Aj najpopulárnejší americký licitačný systém, „Standard American“ je postavený na princípoch, ktoré definoval Goren. Aj mimoriadne populárny licitačný systém 70.-tých rokov, ktorého autorom bol americký Číňaň C.C.Wei, bol publikovaný Gorenom, pod dlhým názvom „The Precision System of Contract Bridge Bidding“, a ktorý ešte aj dnes mnohí používajú pod kratším názvom „Precision“.

S rozvojom licitačných techník, zohrávkových aj obranných techník sa vyvíjal aj spôsob hodnotenia výsledkov a ich zápis. Podľa jednotlivých spôsobov zapisovania výsledkov dávali bridžu rôzne prívlastky, ktoré odrážali určitý stupeň rozvoja bridžu. Tak vznikli anglické názvy, ako Auction Bridge, Plafond Bridge, Portland-Vanderbild Bridge ap. Súčasný bridž je v anglosaskej literatúre uvádzaný pod názvom Contract Bridge.

Celosvetové rozšírenie bridžu vytvorilo potrebu porovnania kvality hry v jednotlivých štátoch sveta a teda potrebu vzniku celosvetovej organizácie a celosvetových súťaží. V auguste v roku 1958 bola založena Svetová bridžová federácia (World Bridge Federation-WBF), ktorá v súčasnosti už združuje 103 národných organizácií (Slovensko chýba) a má okolo 700 000 členov na všetkých kontinentoch sveta. Členské štáty sú pre účely kvalifikácie na majstrovstvá sveta zaradené do 8 zón. Počet postupujúcich družstiev do finálovej skupiny sa v histórii majstrovstiev sveta viackrát menil. Menil sa aj počet postupujúcich družstiev z jednej zóny. Účastníci finálovej skupiny hrajú v otvorenej súťaži o putovný Bermudský pohár (Bermuda Bowl – viď nižššie) a Majstra sveta. Od roku 1974 (s malými výnimkami), spolu s otvorenými majstrovstvami sveta, sa uskutočňujú majstrovstá sveta aj ženskych reprezentačných tímov o putovný Benátsky pohár (Venice Cup-viď nižšie).

Prvé Majstrovstvá sveta boli usporiadané na Bermudách v roku 1950, teda 8 rokov pred založením WBF. Prvé ročníky MS boli záležitosťou američanov. Až v roku 1955 vyhrali, dosť prekvapivo, Angličania a rok na to Francúzi. Na svetovej bridžovej scéne sa však už objavuje nový silný súper - Taliansko. Talianská bridžová federácia menovala už v roku 1950 za trénera reprezentačného družstva Carla A. Perrouxa. Ten usporiadal kvalifikačné zápasy vybraných, väčšinou mladých, hráčov. Vytvoril rôzne tímy, ktoré pre účely kvalifikácie boli pomenované farbami. Z kvalifikačných zápasov vyšiel víťazne „Modrý tím“ (zhodou okolností farba talianskej reprezentácie), ktorý zvíťazil nad „Červeným tímom“, a ktorý pod týmto názvom (v anglickej verzii „Blue Team“) sa stal najznámejším družstvom v histórii bridžu. Družstvo tvorili hráči z Ríma a Neapolu. Všetci mali svoje občianské povolanie, a preto sa mohli stretávať len po nedeliach. Dvaja rímski hráči z tímu, Avarelli a Belladonna, vytvorili nový licitačný systém, ktorý nazvali „Rímsky tref“ (Fiori Romano / Roman Club). Okrem viacznačného otvorenia 1 tref, boli použité mnohé konvenčné otvorenia, ktoré na druhom stupni, okrem silových vlastností, vyjadrovali aj rozlohové vlastnosti listov (dvojfarebných a trojfarebných). Základným princípom systému sa stala dražba systémom Canapé. Podstatou tohto systému je dražba najprv kratšej dlžky, a pokiaľ sa nenajde zhoda, draží sa skutočná dlžka (aspoň päťlistá) v druhom kole. Takto sa stávalo, že otvorenie jedným vo farbe bolo učinené aj na prípadnom trojliste – aj v drahej farbe. Rímsky tref zaviedol do dražby aj mnohé iné nové prvky, napr. na hodnotenie sily farebných listov systém nepoužíval bodovacie metódy ani hracie ani rýchle zdvihy, ale hodnotil ich stratovými zdvihmi; ako odpoveď na informačnú kontru dražil partner, vo väčšine prípadov, svoju najkratšiu farbu ap.

Dôkladná príprava skutočne priniesla svoje ovocie. V roku 1957 vyhral Blue Team v New Yorku vysoko nad americkou reprezentáciou, ktorá sa skladala zo samých hviezd, včítane Ch. Gorena, a Taliansko sa stalo Majstrom sveta. Na tomto zápase bola evidentná prevaha licitačného systému Talianov, ktorí často končili v lepších záväzkoch. Až na rok 1960, keď na Olympiáde v Turíne vyhrali reprezentanti Francúzska, obhajoval Blue Team titul až do roku 1969 (včítane dvoch olympiád), keď sa rozpadol. Viacerí hráči prešli do profesionálneho bridžového cirkusu, ktorý založila svetoznáma egyptská filmová hviezda a jeden z najlepších hráčov sveta, Omar Sharif.

Úspechy Talianov nemohli nechať na pokoji Američanov. Bolo ťažké sa zmieriť so situáciou, že ďaleko najmohutnejšia národná federácia nemôže stačiť o mnoho menším federáciám. Hľadali sa rôzne príčiny neúspechu, ktoré poznáme aj z iných športov: zlý systém výberu reprezentantov, nedostatok prípravných stretnutí, netaktický postup kapitána pri nasadzovaní hráčov ap. Možno jeden zo skutočných dôvodov amerických neúspechov však spočíval v tom, že bridž sa veľmi prispôsobil požiadavkám priemerných hráčov, na príspevkoch ktorých je americká federácia finančne závislá. Moderné, zložité licitačné systémy, náročné na pamäť, boli a sú v USA zakázané. K neúspechu mohol prispieť aj malý záujem špičkových hráčov o majstrovstá sveta, nakoľko tieto sa hrávajú len o česť a víťaz žiadnu finančnú odmenu nezískava.

Nakoniec pomoc neprišla od federácie, ale od súkromného mecenáša.Texaský priemyselník Ira Corn, rozhorčený neustálymi porážkami USA od Talianska, sa rozhodol založiť profesionálne družstvo, do ktorého vybral 6 nádejných mladých hráčov, ktorí už na preboroch krajiny dosiahli viacero úspechov. Členovia družstva, ktoré nazval „ Aces of Dallas“ (Dallaské esá), dostali, okrem výborného finančného zaopatrenia (niektorí zanechali úspešne sa rozvíjajúcu advokátsku kariéru), celý tím spolupracovníkov, administratívnych síl a naviac možnosť používať k rozborom zohratých hier počítač, v hodnote okolo 2 milionov USD.

Takáto finančná injekcia skutočne priniesla úspechy. Netrvalo ani celé 2 roky a Esá z Dallasu vyšli víťazne z kvalifikačných zápasov o reprezentačné družstvo a mohli teda hrať o Majstra sveta. V roku 1970 na majstrovstvách sveta v Štockholme Dallaské esá, a teda USA , sa stali opäť Majstrami sveta. Celá vec mala však jeden háčik. Legendárny Blue Team sa medzitým rozpadol a svet ani Američania nedostali odpoveď na otázku, že kto je na svete najlepší a nikto nevedel povedať, že ako by dopadlo stretnutie týchto dvoch gigantov. V roku 1971 Esá svoj titul obhájili, ale otázniky ostali. Našli sa viacerí fanúšikovia a organizátori, ktorí tieto otázniky chceli odstrániť. Ich snaženie bolo nakoniec korunované úspechom a Blue Team sa zišiel znovu, aby sa stretol s Dallaskými esami na „Stretnutí storočia“ (tak to vtedy nazvali) v decembri roku 1971 v Las Vegas. Za obrovského záujmu celého sveta porazil Blue Team Aces of Dallas vysoko. Svoje víťazstvo potvrdil Blue Team o rok na Bridžovej olympiáde v Miami, keď vo finále znovu sa stretol s Dallaskými esami a opäť vysoko zvíťazil. V rokoch 1973 až 1975 si pripísal Blue Team ešte ďalšie 3 tituly majstra sveta.

Organizácia finálových stretnutí majstrovstiev sveta sa v priebehu rokov menila a menili sa aj počty zúčastnených finalistov. Doteraz bolo usporiadaných 35 majstrovstiev sveta, z ktorých 16-krát vyhrali USA a 13-krát Taliansko. Posledné majstrovstvá sveta boli v roku 2001 v Paríži. Úradujúcim Majstrom sveta otvorených (vo väčšine prípadov mužských) reprezentácií sú USA a ženských reprezentácií Nemecko. Pri súčasných pravidlách sa hrajú majstrovsvá sveta len každý nepárny rok.

V roku 1960 v Turíne sa uskutočnila prvá Bridžová olympiáda a od tej doby v každom olympijskom roku, namiesto majstrovstiev sveta, sa koná olympiáda. Väčšinu olympiád vyhrali Američania a Taliani. Z okolitých štátov bolo najúspešnejšie Poľsko, ktoré v olympijskom turnaji v roku 1984 v Seattle zvíťazilo a stalo sa olympijským víťazom.

V roku 1999 Medzinárodný olympijský výbor príjal bridž medzi olympijské športy. Bridž bol zaradený medzi zimné športy (zoznam letných športov je prakticky uzavretý). Toto vyžaduje pomerne veľké administratívne zmeny, včítane zmeny štatútu zimných olympijských hier (...zmenu dikcie: na snehu a ľade...ap.). Prvýkrát bude bridž prítomný, ako neoficiály šport na Zimnej olympiade v roku 2002 (o pár dní) v Salt Lake City, kde v hoteli Grand Americana Hotel budú rozohraté ukážkové súťaže otvorených (mužských), ženských a juniorských tímov ešte pred oficiálnym začiatkom hier (2.- 6.2.2002). V prípade úspešnosti tejto ukážky a zvládnutí administratívnych požiadaviek má byť bridž prvýkrát zaradený medzi oficiálne športy Zimnej olympiády v roku 2006 v Turíne.

Organizáciu europského bridžového života má na starosti Európska bridžová liga (European Bridge League – EBL), ktorá bola založená v roku 1947 v Kodani. Založili ju národné federácie 8 európskych štátov, ale v súčasnosti ju tvorí 44 štátov z Európy (Slovensko chýba) a Blízkeho Východu. EBL organizuje európske súťaže, včítane majstrovstiev Európy (ale majstrovstvá Európy boli organizované už aj v medzivojnovom období – teda pred založením EBL). Posledné Majstrovstvá Európy sa uskutočnili v júni 2001 v Teneriffe na Kanárskych ostrovoch. Majstrom Európy sa stalo Taliansko.

Rozmach bridžu v medzivojnovom období neobišiel ani Československo. Vo všetkých väčších mestách hrávali bridž jednak ako spoločenskú hru, ale aj so záujmom o zapojenie sa do súťažnej hry. Už v roku 1931 bol usporiadaný prvý bridžový turnaj v Ústí na Labem a o 3 roky neskôr sa už hrali 1. majstrovstvá ČSR. Nie je bez zaujímavostí, že víťazom 1. majstrovstiev ČSR sa stalo družstvo z Košíc.

Počas II. svetovej vojny súťažný bridž u nás prakticky zanikol. Ani po vojne neboli podmienky na rozvoj bridžu priaznivé. Košickým bridžistom sa ešte podarilo hneď po vojne usporiadať medzinárodný turnaj vo Vysokých Tatrách, o Tatranský pohár, s účasťou viacerých zahraničných družstiev, ale tým sa to skončilo. Pritom prítomní anglickí hráči boli hrou najlepšieho košického družstva (Košice vyhrali ten turnaj) tak nadšení, že pozvali košičanov na účasť vo Vianočnom turnaji v Londíne, na trovy anglickej federácie. Medzitým však bola spustená „železná opona“ a kontakty so svetom boli prerušené.

O súťažnom bridžovom živote v 50.-tých rokoch nemáme informácie. Ľudia mali existenčné problémy a „aristokratickými zábavkami“ nebolo vhodné dráždiť, aj tak večne podráždených, mocných. V 60.-tých rokoch už vznikajú bridžové krúžky pri vysokoškolských kluboch a závodných kluboch ROH. Prírodzene najaktívnejší súťažný život bol v Prahe. V 60.-tých a 70.-tých rokoch vzniklo tu viacero klubov a počet súťažne hrajúcich hráčov sa sústavne rozširoval, vďaka niektorým aktívnym lektorom (R.Bursík, V.Mařík). V roku 1969 sa podarilo založiť Český bridžový svaz (ČBS), ktorý potom organizoval súťažný bridžový život v celej ČSSR. Súťažný život však existoval aj pred jeho založením. Už v roku 1964 bol usporiadaný prvý ročník Medzinárodného bridžového týždňa v Marianskych Lázniach a už prvý ročník bol skutočne medzinárodný. Víťazstvo si odnieslo družstvo Talianska, v ktorom nechýbal ani slávný člen Blue Teamu, Giorgio Belladonna. Tento turnaj bol potom každoročne usporiadaný a v ďalších ročníkoch prilákal stále viac hráčov zo zahraničia, takže sa všetky veľké sály hotelu Esplanade zaplnili európskymi bridžistami. ČBS vydával odborný časopis „Soutěžní bridž“ pod vedením Jaroslava Sedlářa, v ktorom, okrem informácií o dianí doma aj v zahraničí boli aj mnohé teoretické články domácich aj zahraničných autorov. V roku 1972 sa ČBS podarilo vydať učebnicu bridžu od Richarda Bursíka v počte asi 12 000 výtlačkov za skutočne ľudovú cenu 8,- Kčs. Kniha popularizovala, v Prahe veľmi obľúbený, britský prírodzený licitačný systém, Acol.

Pre účely organizácie celoštátnych súťaží bolo Československo rozdelené ne 3 veľké oblasti: Praha, Čechy a Morava-Slovensko. Podľa tohto delenia boli v ČSSR 3 II.ligy a kvalifikačné turnaje pre postup do finále Majstrovstiev Československa v súťaží párov sa konali tiež v rámci týchto oblastí. Slovenskí bridžisti sa mohli zúčastňovať všetkých akcií ČBS, ako plnoprávní členovia, hoci v skutočnosti členmi neboli a neplatili členské príspevky. Slovenskí hráči túto možnosť aj plne využívali a mnohí sa prepracovali do finále Majstrovstiev ČSSR a družstvá z Bratislavy a Košíc boli účastníkmi I. aj II. Ligy. Táto organizácia bola zachovaná až do rozdelenia Československa.

ČBS nebol členom EBL ani WBF, teda oficiálne reprezentácie sa nemohli zúčastňovať oficiálnych turnajov, ktoré tieto organizácie organizovali (majstrovstvá Európy a sveta, olympiády ap.). Zo socialistických štátov boli členmi týchto medzinárodných organizácií len Juhoslávia a Poľsko, ku ktorým sa pozdejšie pridalo Maďarsko. EBL javila veľký záujem o príjatie Československa za člena a znížila členský poplatok pre našu krajinu na symbolických 30 USD ročne. Problém však nebol vo výške poplatku, ale v politickej nepriechodnosti členstva. Predsa na Slovensku nebolo možné vytvoriť ani pendanta ČBS. Podobná situácia bola aj v ostatných socialistických štátoch. Aby sa zabezpečili medzinárodné stretnutia pre národné reprezentácie takto „postihnutých“ krajín, organizovali sa každoročne stretnutia národných reprezentácií o „Majstra socialistických štátov“. Týchto súťaží sa mohli zúčastniť nielen národné reprezentácie príslušných štátov, ale aj reprezentácie republík v rámci týchto štátov. To predovšetkým preto, aby sa zo ZSSR mohlo zúčastniť čo najviac hráčov. Podľa týchto pravidiel aj v rámci ČSSR (vzhľadom na federatívne usporiadanie) mohli postaviť obe republiky vlastné reprezentačné družstvá, čo aj využili.

Aj keď súťažný bridžový život na Slovensku, čo sa týka počtu klubov a počtu hráčov, nedal porovnať s tým čo bolo v Čechách, predsa koncom 60.-tých a v najmä v 70.-tých rokoch nastal určitý rozmach. V Bratislave vznikli 2 kluby: pri VŠ a pri Dimitrovke – v roku 1972 už tu boli 2 vysokoškolské kluby: UNIC a pri Mladej Garde. V Košiciach boli najprv tiež 2 kluby: pri VŠT a pri VSS. Pozdejšie sa všetci košickí hráči stali členmi Bridžového oddielu TJ VSŽ. Ďalšie kluby boli v Žiline pri VŠD, v Novom Meste nad Váhom, v Prešove, v Rimavskej Sobote a v Hnúšti.

V Košiciach bol v medzivojnovom období pomerne čulý bridžový život. Košickí bridžisti sa grupovali v zásade z troch skupín obyvateľstva: intelektuáli, živnostníci a príslušníci bývalej aristokrácie. Všetci títo ľudia mali kontakty a väzby na budapeštianských hráčov, čo pravdepodobne prispelo k tomu, že tu vyrástli vynikajúci hráči. V medzivojnovom období bolo totiž Maďarsko dvakrát víťazom majtrovstiev Európy a niektorí budapeštianskí hráči patrili k európskej špičke (Cohen, Darvas, Ottlík). Niektoré úspechy košických bridžistov z tohto obdobia boli spomenuté už vyššie.

II. svetová vojna, presúvanie hraníc, fašizmus a následne tvrdý komunizmus v päťdesiatych rokoch nepriali súťažnému bridžu ani v Košiciach. Zmenené sociálno-ekonomické pomery po vojne viedli k tomu, že mnohí bridžisti z vyššie uvedených skupín sa zamestnali ako robotníci alebo zamestnanci v jedinom väčšom strojárskom podniku, ktorý v Košiciach bol, a to u Poledňáka, ktorý sa vtedy už nazýval Východoslovenské strojárne (VSS). V šesťdesiatych rokoch, keď už sa politická klíma trochu zlepšila, bol založený Bridžový krúžok pri Závodnom klube ROH VSS. Založili ho zamestnanci VSS, ale postupne tam hrávali všetci košickí bridžisti, ktorí javili záujem o súťažný bridž. Pribudli aj noví hráči, na čom má neodškriepiteľnú zásluhu aj učebnica bridžu od autorov Poláka a Šveca a maďarského autora Widdera. O veľké rozšírenie počtu bridžistov, najmä o mladých hráčov, sa zaslúžil Štefan Pollák, ktorý vtedy pracoval ako odborný asistent na Katedre strojárskej technológie VŠT. Usporiadal kurz pre poslucháčov vysokých škôl v Košiciach a zároveň sa venoval stredoškolákom, ktorí o bridž prejavili záujem. Z obidvoch skupín vyšli bridžisti, ktorí dodnes hrávajú súťažný bridž. Poslucháči, ktorí začali aktívne hrávať bridž, vytvorili pri V-klube vlastný bridžový klub. Tento za krátky čas nadviazal kontakty na bridžový krúžok pri VŠ v Miskolci a na jar v roku 1968 sa uskutočnilo medzimestské stretnutie medzi Košicami a Miskolcom v Miskolci. Toto vytvorilo základ pre takéto stretnutia, ktoré sa dodnes, s jednou niekoľkoročnou prestávkou, uskutočňujú každý rok dvakrát – raz v Košiciach a raz v Miskolci.

V roku 1971 bol pri TJ VSŽ vytvorený bridžový oddiel. Veľkú zásluhu na tom mal Imrich Šoltész, ktorý vtedy bol zamestnancom TJ a sám aktívne hrával bridž. Bridžisti z obidvoch košických klubov sa stali členmi TJ. Pribudli aj noví hráči, z ľudí, ktorí bridž hrávali počas štúdií mimo Košic, najmä v Prahe, prišli aj takí, ktorí sa naučili hrať bridž z literatúry.

70.-té roky patrili k „zlatému veku“ košického bridžu. Boli nadviazané ďalšie družobné styky. Ešte v roku 1969 bola vytvorená družba s Ljubljanou, ale pre politické problémy s cestovaním do „devízovej“ socialistickej krajiny boli prerušené. Prekvital však družobný styk s Varšavou. Poľsko patrilo už v 70.-tych rokoch medzi bridžove najvyspelejšie krajiny sveta a účasť na Grand Prix Varšavy, kde bolo prítomných takmer 700 hráčov z celej Európy, znamenal pre našich hráčov nielen nezabudnuteľný zážitok, ale aj poučenie a možnosť nadviazať ďalšie kontakty. Hlavný párový turnaj na GP Varšavy bol od roku 1978 súčasťou dlhodobej celoeurópskej súťaže Philip Morris (Eupean Bridge Cup). Do tejto súťaže patril aj turnaj o GP Budapešti, na ktorom sa košickí hráči tiež pravidelne zúčastňovali. Z domácich veľkých pohárových turnajov najčastejšie boli košičania prítomní na Bridžovom týždni v Marianských Lázniach a GP Bratislavy, ďalej na GP Ostravy, na Flore Olomouc ap. Na všetkých turnajoch, na ktorých sa košickí hráči zúčastňovali, nadväzovali kontakty s domácimi hráčmi aj s hráčmi z okolitých štátov a pozývali ich na účasť na medzinárodnom turnaji v Košiciach, ktorý sa hrával každoročne začiatkom novembra. Takto sa podarilo zorganizovať turnaj v Košiciach, ktorý, napriek excentrickej polohe Košíc v Československu, pri účasti 40 družstiev a 80 párov (do 160 hráčov), patril medzi 5 najväčších v Československu a bol druhým najväčším na Slovensku.

Od začiatku 70.-tých rokov bolo aspoň jedno košické družstvo v II. lige. Boli však ročníky, že sa tam prebojovali až 3 košické družstvá. Do I. ligy sa podarilo prebojovať len jednému košickému družstvu – aj to len na jeden rok. Do finále Majstrovstiev Československa v súťaží párov sa prebojovali viacerí košickí hráči, ale titul Majstra Československa sa nikomu nepodarilo vybojovať.

V osemdesiatych rokoch začína postupne upadať bridž v Košiciach aj na Slovensku. Najprv v dôsledku extrémne zhoršených politických podmienok v Poľsku, boli prerušené kontakty s Varšavou. TJ VSŽ sa dostala do finančných problémov a Bridžový oddiel bol medzi prvými, ktoré boli zrušené. Viacerí košickí hráči začali vynechávať pravidelné súťaže, až úplne prestali hrávať. Na konci osemdesiatych rokov už boli veľké problémy aj s hľadaním miestnosti pre hru. Schádzali sa už len „skalní“. Bridžu nepomohla ani zmena politického systému, skôr naopak. Niektorí hráči odišli do politiky, iní zase začali podnikať. Prakticky úplný koniec súťažného bridžu prinieslo rozdelenie republiky. Slovenský bridž bol odrezaný od svojho prírodzeného partnera – Českého bridžového zväzu a neboli k dispozícii potrebné finančné prostriedky na zabezpečenie nejakého organizovaného bridžového života. Nepomohlo ani to, že v roku 1991, z iniciatívy Pavla Mokráňa z Bratislavy, bol na Ministerstve vnútra SR oficiálne zaregistrovaný Slovenský bridžový zväz. Potrebný čas na stabilizáciu pomerov bolo potrebné prečkať. Ale aj v tomto období sa našli bridžoví nadšenci, ktorí neľutujúc čas a námahu, snažili sa sprístupniť bridž ďalším hráčom. Takto vyučoval bridž Pavel Mokráň na Pedagogickej fakulte v Bratislave, Igor Trepáč na Gymnáziu v Topoľčanoch, Miroslav Ploščica na Gymnáziu na Alejovej ulici v Košiciach, Alojz Zlacký v Michalovciach. Praktické výsledky ich snaženia sa môžu prejaviť v budúcnosti.

Okrem Slovenského bridžového zväzu je na MV SR zaregistrovaný ešte Bridžový klub Palma v Michalovciach. Súťažnému bridžu sa venujú aj kluby v Košiciach , v Topoľčanoch , v Tatrách (Nová Lesná, Poprad) a takmer v každom väčšom meste sú hráči, ktorí hrajú bridž pre vlastné potešenie, ale nezúčastňujú sa medzinárodných súťaží.

Košickým bridžistom poskytla priestory pre súťažnú hru firma Lovinit trading s.r.o. na Čajákovej ulici. Pestovanie súťažnej hry doma umožňuje zapojiť sa aj do medzinárodných otvorených súťaží s rovankými šancami, ako majú zahraniční hráči. Košickí bridžisti sa zatiaľ zúčastňujú len otvorených súťaží v Severovýchodnom Maďarsku a napriek ťažkým domácim podmienkam, umiestňujú sa na popredných miestach. Takmer na každej súťaži získajú košickí hráči nejakú cenu.

S určitou dávkou optimizmu môžeme označiť rok 2001 za začiatok priaznivého obdobia pre slovenský bridž. Jednotlivé kluby na Slovensku dali o sebe vedieť, nadviazali kontakty na seba a ich spoločným úsilím boli v októbri 2001 zorganizované 1. otvorené párové majstrovstvá Slovenska v samostatnej Slovenskej republike, na ktorých sa okrem slovenských bridžistov zúčastnili aj hráči z Moravy. Majstrom Slovenska sa stal pár Igor Dula – Marián Henc z Bratislavy. Turnaj sa hral v peknom prostredí v Tatrách. Tohto roku sa pripravujú 2. majstrovstá SR s rozšíreným programom a opäť v Tatrách

V roku 2001 boli prvýkrát zorganizované súťaže na spôsob ligových súťaží. Zatiaľ sa ich zúčastnili len 2 družstvá z Košíc a 2 družstvá z Michaloviec a niesli označenie „Východoslovenská liga“. Pre tento ročník je záujem počet družstiev rozšíriť.

V súčasnosti sa vytvárajú orgány Slovenského bridžového zväzu, ktoré v budúcnosti budú mať na starosti organizáciu celého bridžového života na Slovensku s cieľom zabezpečiť členstvo v EBL aj WBF a účasť slovenskej reprezentácie v kvalifikačných zápasoch pre majstrovstá Európy aj pre olympiády.

V Košiciach 20.01.2002.